Dnes moja dcéra nečakane povedala: „Viem, že nie si syn mojej babky“; Bál som sa jej slov, pretože dvojročné dieťa by si takéto niečo nemohlo vymyslieť samo — znamená to, že to počula od niekoho 😢😱
Dnes po práci som sedel na pohovke a pokojne pozeral televíziu. Deň bol obyčajný, tichý, domácky. Dcéra sa motala okolo, niečo si pre seba mrmľala, ako to robí každý deň. Má iba dva roky, ešte mieša slová a hovorí veľmi jednoducho, takže som si toho skoro nevšimol.
Zrazu prišla veľmi blízko, stála priamo predo mnou, ako na fotke, prekrížila ruky a zamračila sa.
— Ocko… — povedala vážne.
— Čo sa deje, zlato? — usmial som sa, mysliac, že teraz počujem niečo o hračkách alebo sušienkach.
— Viem tajomstvo.
Trochu som sa zasmial.
— Tak mi ho povedz.
— Nie si babkin syn.
Zastavil som sa. Najprv som si myslel, že som zle počul.
— Čo si povedala?
— Nie si jej syn, — zopakovala už trošku urazene.
Zasmial som sa, mysliac, že je to len detská fantázia.
— Prečo si to myslíš?
Ešte viac zamračila čelo.
— Nesmej sa. Je to pravda.
A tu som sa cítil nepríjemne. Jednoročné dieťa nemôže samo prísť s takýmito slovami. Znamená to, že jej to niekto povedal.
— Dcérka, povedala ti to babka?
— Nie.
— Mama?
— Nie.
Naklonil som sa k nej.
— Tak kto potom?
Pozrela sa na mňa veľmi pozorne a svojím jednoduchým detským jazykom povedala niečo, čo ma úplne šokovalo 😨😲 Pokračovanie je v prvom komentári 👇👇
— Ja sama.
— Ako „sama“? — nerozumel som.
Začala vysvetľovať, ako vedela:
— Nepodobáš sa. Babička je krásna. Má krásne vlasy. Krásne pery. Šaty s kvetmi.
Urobila pauzu, pozrela sa na mňa a dodala:
— A ty… fuj.
— Čo myslíš tým „fuj“? — nedokázal som odolať.
— Máš bradu. A vlasy tu — ukázala prstom na moju hruď —. Nie si pekný. Takže ona nie je tvoja mama.
Potom sa naklonila ku mne a zašepkala:
— Len to nikomu nepovedz. Babička sa nahnevá.
Najprv som mlčal, potom som sa zasmial tak, že mi vyšli slzy. Sľúbil som jej, že nikomu nič nepoviem.
Pravda je, že večer povedala to isté babke aj mame. S rovnakou vážnou tvárou a rovnakými argumentmi.
