«Jedna izba, jedna posteľ pre dvoch… Nebojíš sa ma?» Kvôli hrozivej búrke musela mladá žena stráviť noc v jednej hotelovej izbe s najnebezpečnejším mužom v meste. To, čo sa však tej noci v izbe stalo, bolo naozaj desivé 😨
Vonku zúrila strašná búrka. Dážď lial ako z krhly, silný vietor ohýbal stromy až k zemi a jasné blesky na niekoľko sekúnd osvetľovali prázdne ulice. Hromy boli také silné, že sa triasli okná domov a spúšťali sa automobilové alarmy.
Emma sa len s veľkými ťažkosťami dostala do najbližšieho hotela. Šaty mala úplne premočené, vlasy sa jej lepili na tvár a topánky mala plné vody. Pred niekoľkými hodinami sa autobus, ktorým cestovala, pokazil priamo na diaľnici. Vodič sľúbil, že zavolá pomoc, ale kvôli búrke bola cesta zaplavená a muselo by sa čakať až do rána.
Keď Emma uvidela svetlá hotela, pomyslela si, že je konečne zachránená. Rýchlo vošla dovnútra a pristúpila k recepcii.
— Potrebujem akúkoľvek voľnú izbu. Len na jednu noc, — požiadala a vytiahla doklady.
Recepčný previnilo pokrútil hlavou.
— Prepáčte, ale všetky izby sú obsadené. Kvôli uzavretým cestám sa u nás zastavilo príliš veľa ľudí.
— Skontrolujte to, prosím, ešte raz. Zaplatím dvojnásobok.
— Naozaj nemáme žiadne voľné izby.
Emma sa nemohla vrátiť von. Do najbližšieho mesta bolo niekoľko kilometrov, telefón mala takmer vybitý a v takomto počasí taxíky neprichádzali.
Práve vtedy ho uvidela.
V odľahlom rohu haly sedel vo veľkom koženom kresle vysoký muž v čiernej košeli. Volal sa Don Carlos. Emma ho okamžite spoznala, hoci ho predtým videla iba na fotografiách.
V meste o ňom kolovali tie najstrašidelnejšie klebety. Hovorilo sa, že ľudia, ktorí sa mu postavili do cesty, zmizli bez stopy. Považovali ho za krutého človeka schopného všetkého. Dokonca aj polícia sa snažila nezasahovať do jeho záležitostí.
Carlos pomaly vstal a pristúpil k recepcii. Všetci, ktorí boli v hale, okamžite stíchli.
— V mojej izbe je dosť miesta, — povedal pokojne. — Dievča tam môže prenocovať.
Emma sa naňho vystrašene pozrela.
— Ďakujem, ale nájdem iné riešenie.
— Aké? — spýtal sa Carlos a pozrel na búrku, ktorá zúrila za oknami. — Stráviš noc na ulici?
Nemala na výber. O niekoľko minút neskôr vyšli na najvyššie poschodie. Carlosova izba bola veľká a luxusná, ale vo vnútri bola iba jedna posteľ.
Hneď ako Emma vošla, muž zavrel dvere zvnútra a potom pomaly otočil kľúčom v zámke.
Srdce dievčaťa sa rozbúchalo.
Carlos si všimol jej strach a uškrnul sa.
— Jedna izba, jedna posteľ pre dvoch. Nebojíš sa ma?
Emma sa triasla, ale snažila sa pôsobiť sebavedomo.
— Keby som sa bála, nešla by som sem.
— Prišla si sem, pretože si nemala kam ísť.
Nikto si ani nedokázal predstaviť, čo sa tej noci stane v izbe číslo 307. 😳😱 Pokračovanie príbehu nájdete v prvom komentári 👇👇
Vyzliekol si sako, položil ho na kreslo a odišiel k oknu. Emma zostala pri dverách a pevne si pritláčala tašku k hrudi.
— Posteľ je tvoja, — povedal Carlos. — Ja zostanem v kresle.
Jeho slová dievča trochu upokojili, ale aj tak nemohla zaspať. Za oknom sa blýskalo a konáre stromov škrabali o sklo. Carlos sedel v kresle, akoby na niečo čakal.
Okolo druhej hodiny ráno svetlo náhle zhaslo.
V izbe zavládla úplná tma.
O niekoľko sekúnd Emma začula zvláštny zvuk. Niekto zvonku pomaly škrabal na dvere.
Chcela zavolať Carlosa, ale ten už bol pri nej a rukou jej zakryl ústa.
— Ani hláska, — zašepkal.
Z chodby sa ozval tichý plač ženy.
— Pomoc… Prosím…
Emma sa vrhla k dverám, ale Carlos ju zadržal.
— Tam je žena!
— Nie, — chladne odpovedal. — Je to nahrávka.
Škrabanie prestalo. Potom kľučka na dverách pomaly klesla, hoci izba bola zamknutá.
Carlos vytiahol pištoľ.
Vtom sa zrkadlo pri posteli posunulo nabok. Za ním sa nachádzal úzky tajný priechod. Z tmy vyšiel muž v uniforme hotelového zamestnanca s veľkým nožom v ruke.
Emma vykríkla. Carlos sa vrhol na neznámeho a medzi mužmi sa začal zápas. Nôž spadol na podlahu. Útočník sa pokúsil dostať k tajnému priechodu, ale Carlos ho zrazil na zem a zviazal káblom od lampy.
— Kto to je? — zašepkala Emma.
Carlos zapol baterku a vošiel do priechodu. Dievča ho napriek strachu nasledovalo.
Za stenami hotelových izieb sa tiahol dlhý koridor. Boli tam kamery, monitory a desiatky kufrov. Na stene viseli fotografie žien, ktoré sa kedysi ubytovali v tomto hoteli a potom bez stopy zmizli.
Medzi nimi Emma uvidela svoju vlastnú fotografiu. Bola urobená len pred hodinou, keď stála pri recepcii.
Ukázalo sa, že zamestnanci hotela zámerne hovorili osamelým cestovateľkám, že nemajú voľné izby. Potom im ponúkli, aby si dočasne oddýchli v služobnej miestnosti, a následne ženy zmizli.
Carlos sem neprišiel náhodou. Pred niekoľkými mesiacmi v tomto hoteli zmizla jeho mladšia sestra. Zámerne si prenajal tú istú izbu, pretože vedel o tajnom priechode a čakal, kedy sa zločinci opäť objavia.
Ale to najhoršie bolo ešte niečo iné.
Keď polícia prerazila stenu v suteréne, našla tam osobné veci desiatok nezvestných ľudí. Samotný majiteľ hotela však medzi zadržanými nebol.
Ráno, keď Emma vychádzala von, recepčný už sedel v policajnom aute. Carlos stál pod prístreškom a mlčky sa díval na dážď.
— Takže som sa nemala báť teba, — povedala dievčina potichu.
