Každý večer pred spaním mi manžel dával biele tabletky a uisťoval ma, že ide o obyčajné vitamíny na zlepšenie pamäti. Vždy dohliadal na to, aby som ich užila priamo pred ním. Jedného dňa som však predstierala, že som tabletku prehltla, a ešte v tú noc som odhalila desivé tajomstvo svojho manžela 😱
Posledných niekoľko mesiacov sa so mnou naozaj diali nepríjemné veci. Mohla som vojsť do kuchyne a zabudnúť, prečo som tam prišla, desať minút hľadať telefón, ktorý ležal priamo predo mnou, alebo si zrazu nepamätať, či som ráno jedla. Niekedy mi manžel niečo rozprával a o pol hodiny sa ma spýtal, či si pamätám náš rozhovor. S hrôzou som si uvedomila, že si vôbec nedokážem spomenúť, o čom sme sa rozprávali.
— Musíš sa začať starať o svoju pamäť, kým sa z toho nestane vážny problém, — povedal mi jedného dňa manžel. — Zoženiem ti dobré lieky, pomôžu mozgu zotaviť sa.
Bez jediného zaváhania som mu uverila.
Už na druhý deň priniesol malú nádobku bez bežného lekárenského obalu a vysvetlil mi, že tabletky získal cez známeho lekára, preto škatuľku vyhodili.
Každý večer sa všetko opakovalo rovnako.
Manžel predo mňa položil pohár vody, vybral jednu bielu tabletku a pozorne sledoval, ako ju užívam.
Prvých pár dní som čakala zlepšenie, no namiesto toho sa všetko iba zhoršovalo.
Ráno som sa budila s ťažkou hlavou a pocitom, akoby som vôbec nespala. Niekedy som si nedokázala spomenúť, ako som si ľahla do postele, či som sa sama vyzliekla alebo či som večer rozprávala s manželom.
Jedného dňa som v telefóne objavila správu, ktorú som poslala kamarátke uprostred noci.
„Bojím sa.“
Dlho som sa na tie dve slová pozerala, pretože som si vôbec nepamätala, prečo som ich napísala.
Keď som sa na to spýtala manžela, iba sa zasmial.
— V poslednom čase nie si vo svojej koži. Asi sa ti niečo snívalo.
Najzvláštnejší prípad sa však stal o niekoľko dní neskôr.
Ráno, keď som sa išla umyť, všimla som si na vnútornej strane ruky malú čerstvú škrabancu a vedľa nej modrinu.
Bola som si istá, že večer tam nič také nebolo.
— Odkiaľ to mám? — spýtala som sa manžela.
Ani sa poriadne nepozrel.
— V noci si vstala na toaletu a udrela si sa o dvere.
— Ja som v noci vstala?
— Samozrejme.
— Ale ja si to nepamätám.
Manžel si ťažko povzdychol, akoby ho moje otázky dráždili.
— Práve preto potrebuješ tie tabletky. Neustále na niečo zabúdaš.
Táto veta ma z nejakého dôvodu neupokojila. Naopak, prinútila ma spozornieť.
Celý deň som premýšľala nad poslednými týždňami a zrazu som si uvedomila zvláštnu vec: predtým som naozaj občas zabúdala na maličkosti, ale skutočné výpadky pamäti sa začali až potom, čo mi manžel začal dávať svoje „vitamíny“.
Večer mi opäť priniesol tabletku. Vopred som sa rozhodla, že ju dnes neprehltnem.
Vložila som si tabletku do úst, niekoľkokrát sa napila vody a usmiala sa na manžela.
— Hotovo.
Pozorne sa na mňa pozrel.
— Ukáž mi ústa.
Vnútri som celá stuhla.
Vyplazila som jazyk, pričom som tabletku vopred ukryla hlboko za líce. Manžel sa presvedčil, že nič nevidí, zhasol svetlo a ľahol si vedľa mňa.
Po chvíli som tabletku nenápadne vybrala a schovala ju do malého vrecúška pod matracom. Ráno som ju chcela odniesť do laboratória a zistiť, čo mi vlastne dávali.
Do rána som však čakať nemusela. Asi o hodinu manžel vstal z postele.
Ležala som nehybne a pomaly dýchala, predstierajúc, že spím. Niekoľkokrát ma zavolal po mene. Neodpovedala som.
A potom urobil niečo, z čoho som zostala úplne paralyzovaná od hrôzy 😨😳
Pokračovanie príbehu nájdete v prvom komentári 👇👇
Vtedy sa manžel naklonil úplne blízko, pozrel mi do tváre a potichu povedal:
— Konečne.
Potom vyšiel zo spálne.
O niekoľko minút som začula jeho hlas zo susednej izby.
S niekým telefonoval.
— Je na tom čoraz horšie, — pokojne hovoril manžel. — Výpadky pamäti sú už vážne. Čoskoro bude možné vybaviť vyšetrenie.
Cítila som, ako sa mi srdce rozbúchalo tak silno, že som mala pocit, že ho manžel začuje aj cez stenu.
— Nie, nič netuší, — pokračoval. — Ešte trochu a lekári sami napíšu, že nie je schopná samostatne robiť rozhodnutia. Potom bude otázka opatrovníctva oveľa jednoduchšia.
Ledva som dýchala.
No ďalšia veta bola ešte desivejšia.
— Hlavné je, aby všetok majetok zostal pod mojou kontrolou.
Až vtedy som pochopila, prečo potreboval moju „chorobu“.
Po smrti rodičov som zdedila veľké dedičstvo, niekoľko bytov a peniaze na účtoch. Manžel sa o ne nikdy zvlášť nezaujímal, preto mi ani nenapadlo, že by práve toto mohlo byť dôvodom toho, čo sa deje.
Na druhý deň ráno, hneď ako odišiel do práce, som odniesla ukrytú tabletku na vyšetrenie.
Výsledok potvrdil moje najhoršie podozrenia.
Vôbec nešlo o vitamíny.
Pravidelne mi podávali silné lieky, ktoré pri nesprávnom a dlhodobom užívaní mohli spôsobovať zmätenosť, výpadky pamäti, silnú ospalosť a vážne problémy s nervovým systémom.
A vtedy do seba všetko konečne zapadlo.
Manžel sa ma nesnažil vyliečiť.
Postupne sa snažil zariadiť, aby som naozaj vyzerala ako chorá.
Neskôr som zistila, že už zhromažďoval lekárske dokumenty a niekoľkokrát sa s kolegami rozprával o mojom „zhoršujúcom sa stave“.
Chcel počkať na chvíľu, keď ma uznajú za neschopnú samostatne spravovať svoje záležitosti, a potom sa chystal požiadať o opatrovníctvo a získať kontrolu nad peniazmi mojej rodiny.
