Keď novú väzenkyňu priviezli do ženskej väznice, najnebezpečnejšia väzenkyňa ju okamžite zhodila na zem a poliala ľadovou vodou, pričom to nazvala „zasvätením“; vôbec netušila, kým táto tichá nová väzenkyňa v skutočnosti bola a ako sa to celé pre ňu skončí… 😱
Keď ma priviezli do ženskej väznice, hneď som pochopila, že tu sa nikto nebude snažiť zistiť, kto si a prečo si skončila za mrežami. Tu nenávideli všetkých rovnako. Nezáležalo na tom, či si bola vinná alebo nevinná, či si urobila strašnú chybu alebo si sa jednoducho ocitla v nesprávny čas na nesprávnom mieste. Pre ostatných si bola len ďalšia väzenkyňa, ktorú mohli ponižovať.
Nikto nepoznal môj príbeh. Nikto sa nespýtal, kým som bola predtým. Ale od prvej chvíle sa na mňa pozerali s takou nenávisťou, akoby som každej z nich osobne niečo urobila. Hoci, keď sa nad tým človek zamyslel, mnohé z týchto žien neboli o nič lepšie ako ja.
Prvé dni som sa snažila s nikým nerozprávať. Všetko som robila potichu, nehádala som sa a nikomu som sa nepozerala do očí. Myslela som si, že ak im nedám dôvod, nechajú ma na pokoji. Ale veľmi skoro som pochopila, že na tomto mieste sa ticho považovalo za slabosť.
Počas vychádzky ku mne prišla najvplyvnejšia väzenkyňa. Bola to obrovská žena s chladným pohľadom, z ktorého človeku nebolo príjemne. Ostatné sa okamžite rozostúpili, akoby sa báli, že jej čo i len náhodou skrížia cestu.
Zastavila sa tesne pri mne a posmešne sa usmiala.
— Tak čo, nová… Si pripravená na zasvätenie?
— Aké zasvätenie? — pokojne som sa spýtala.
Hlasno sa zasmiala.
— Tu si tým prešla každá. Teraz si na rade ty.
O niekoľko sekúnd som už bola obklopená zo všetkých strán. Niekto ma sotil do ramena, niekto mi podrazil nohu a ja som spadla na mokrú betónovú podlahu. Nad hlavou sa ozval smiech.
Potom na mňa vyliali vedro ľadovej vody. Chlad mi doslova spálil celé telo. Niekto začal tlieskať a vodkyňa sa len spokojne usmievala.
— Toto je len začiatok, — povedala. — Teraz sa budeš plaziť cez celý koridor a ak sa zastavíš čo i len na sekundu, budeš ľutovať.
Pomaly som zdvihla hlavu a pozrela sa jej priamo do očí. Ani netušila, kto v skutočnosti som a čo sa stane už o niekoľko minút 😲😱
Druhú časť tohto príbehu nájdete v prvom komentári 👇👇
— Si si istá, že chceš pokračovať?
Urobila krok bližšie.
— Ty si sa teraz rozhodla ešte aj mne vyhrážať?
Nič som nepovedala a pokojne som vytiahla z vrecka malý zložený papier, ktorý mi odovzdali hneď po prevoze. Celý čas som ho zámerne nikomu neukázala.
— Čo je to? — zamračila sa.
— Príkaz na moje preloženie, — povedala som potichu. — Ale nie ako u bežnej väzenkyne.
Vytrhla mi papier z ruky, rýchlo prebehla očami niekoľko riadkov a zrazu výrazne zbledla.
— To nie je možné…
V tej chvíli sa dvere oddelenia prudko otvorili. Dnu vošiel riaditeľ väznice spolu s niekoľkými zamestnancami.
Prišiel priamo ku mne, pomohol mi postaviť sa a nahlas povedal tak, aby to všetci počuli:
— Ospravedlňujem sa. Nestihli sme personál včas informovať. Toto je nová pracovníčka oddelenia vnútornej bezpečnosti, ktorá sem prišla v utajení, aby vyšetrila prípady týrania väzenkýň.
Na chodbe zavládlo také ticho, že bolo počuť, ako mi z oblečenia kvapká voda.
Žena, ktorá ma ešte pred chvíľou držala nohou pritlačenú k zemi, pomaly ustúpila o krok dozadu.
Riaditeľ sa pokojne otočil k zamestnancom a povedal:
— Záznamy z kamier už boli uložené. Všetci účastníci incidentu budú vypočutí osobitne. Tento rozhovor bude veľmi dlhý.
Až vtedy konečne pochopili, že v ten deň som zasvätením neprešla ja.
Ale ony samy.
