Keď vdova prišla k hrobu svojho manžela, všimla si obrovskú jamu priamo vedľa náhrobného kameňa: pozrela sa do otvoru a bola zhrozená tým, čo uvidela 😱😱
Každú nedeľu vdova prichádzala, aby ho navštívila. Už takmer rok uplynul odvtedy, čo jej manžel odišiel, ale nevynechala ani jediný týždeň. Čierne šaty, čierna šatka, čerstvé kvety — všetko bolo ako vždy. Len bolesť v jej duši bola čoraz ťažšia. Dnes, rovnako ako zvyčajne, niesla v rukách kyticu gladiol a potichu kráčala po štrku medzi radmi náhrobných kameňov.
No len čo sa priblížila k hrobu svojho manžela, niečo sa jej zdalo zvláštne. Najprv si myslela, že je to len hra svetla. Potom prižmúrila oči — a srdce jej kleslo. Hneď pri doske, takmer pod kvetmi, bola v zemi tmavá, nepravidelná diera. Akoby niekto kopal zvnútra. Alebo… zvonku?
Žena sa prudko zastavila a len s námahou potláčala chvenie. Kvety jej vykĺzli z rúk a spadli vedľa jamy. Cítila tlak na hrudi, akoby jej zrazu chýbal vzduch. Urobila krok bližšie a pomaly si kľakla. Zem okolo bola kyprá, akoby bola nedávno narušená. Jej dlaň sa nevedomky dotkla náhrobnej dosky, akoby aj po smrti hľadala oporu u svojho manžela.
— To nie je možné… — zašepkala. — Pokúsil sa niekto otvoriť hrob?
V hlave jej vírili znepokojivé myšlienky. Odkiaľ sa táto diera vzala? Prečo práve tu? Čo ak…? Pozrela sa do otvoru a cítila, ako jej strach pomaly stúpa po chrbtici. A zrazu vdova uvidela niečo naozaj desivé a nepredstaviteľné 😱😱
Pokračovanie v komentároch 👇👇
Potom si však všimla na okraji otvoru malé stopy. Boli ostré, akoby to boli stopy po pazúroch, ale príliš malé na to, aby patrili dravcovi. Spomenula si na starú knihu, ktorú jej manžel často čítal ich vnúčatám — o podzemných tuneloch a krtkoch — a naklonila sa bližšie.
Tunel skutočne viedol hlboko do zeme, ale nie priamo dole, skôr trochu do strany. Nebola to chodba vytvorená človekom. A určite to nebolo výsledkom zlého úmyslu.
— Krtkovia… — zašepkala s úľavou. — Malí, hlúpi krtkovia…
Sadla si priamo do trávy a prvýkrát po mnohých mesiacoch si dovolila usmiať sa. Táto diera, ktorá v nej spočiatku vyvolala zvierací strach, bola v skutočnosti len dôsledkom prírody.
A akoby iróniou osudu, práve táto diera jej pripomenula niečo dôležité: život sa nezastaví. Aj na cintoríne, pod kvetmi a kameňmi, pokračuje ďalej — plazí sa, kope a dýcha.
Upravila si šatku, opatrne zarovnala zeminu pri okraji tunela, položila kvety späť a potichu povedala:
— Ty by si sa zasmial, však? Predstavujem si, ako by si si zo mňa uťahoval.
