Tri samotárky obkľúčili poľovníka, vzali mu zbraň a zviazali mu ruky so slovami: „Čakali sme na teba tri roky,“ — no on stále nechápal, prečo ho tieto ženy potrebovali a v akú nočnú moru sa tento deň preňho premení 🤯
Poľovník prišiel do lesa ešte ráno. Chcel uloviť niečo na večeru a pred zotmením sa vrátiť domov, no v ten deň sa les akoby rozhodol zahrať si s ním krutý žart.
Najprv si na zemi všimol čerstvé stopy zvieraťa. Potom medzi stromami zazrel pohyb a odbočil zo známeho chodníka. Zdalo sa mu, že korisť je celkom blízko, stačí prejsť ešte kúsok. No prešla polhodina, potom hodina.
Poľovník sa zastavil a obzrel sa. Všade okolo stáli neznáme vysoké stromy, husté kríky a mokrá tráva. Nebola tam žiadna cesta, žiadny známy kameň ani stopy po ľuďoch.
Pokúsil sa vrátiť späť, no veľmi skoro pochopil, že chodí v kruhoch.
— Výborne, — povedal si potichu. — Jednoducho výborne.
Slnko pomaly zapadalo za les. Medzi kmeňmi bolo čoraz tmavšie a vzduch sa citeľne ochladil. Poľovník kráčal takmer dve hodiny, až napokon v diaľke uvidel tenký pramienok dymu. Zrýchlil krok.
V úplnej pustatine, medzi starými smrekmi, stála osamelá drevená chatrč. Strecha bola nakrivo, okná malé a pri stene boli naukladané kopy dreva. Dom vyzeral, akoby naň niekto pred mnohými rokmi zabudol.
Poľovník pristúpil k dverám a už chcel zaklopať, keď sa zrazu samy otvorili.
Na prahu stála mladá žena vo farebnej šatke. V rukách držala ťažké vedro s vodou. Pozrela sa naňho tak, akoby neuvidela náhodného človeka, ale niekoho, na koho už dlho čakala.
— Ach… konečne si prišiel, — povedala potichu. — Čakali sme na teba tri roky.
Poľovník sa zamračil.
— Ako to myslíte? Kto ste?
Žena nič neodpovedala. Iba položila vedro na zem a zvláštne sa usmiala.
Vtom poľovník za sebou začul prasknutie konára. Prudko sa otočil, no už bolo neskoro.
Niečo ťažké ho udrelo do hlavy a les mu zmizol pred očami.
Keď sa poľovník prebral, v miestnosti už bola tma. Kdesi v peci praskalo drevo. Ruky a nohy mal pevne zviazané povrazom a jeho puška ležala ďaleko pri stene. Pred ním stáli tri ženy.
To isté dievča so šatkou stálo uprostred. Naľavo od nej stála ryšavá žena s dlhým vrkočom a napravo blondínka s rozpustenými vlasmi a chladným úsmevom.
Poľovník mykol rukami.
— Kto ste? Čo odo mňa chcete?
Ženy sa na seba pozreli.
— Konečne si prišiel, — zopakovalo dievča so šatkou. 😱🫣
To, čo sa poľovníkovi stalo ešte v tú istú noc, bolo naozaj desivé 😰 Pokračovanie príbehu nájdete v prvom komentári 👇👇
— Ničomu nerozumiem! Pustite ma!
Blondína pomaly pristúpila bližšie a čupla si pred neho.
— Nezablúdil si náhodou.
Poľovník stuhol.
— Čo to znamená?
— Dostal si sa sem preto, lebo ťa sem priviedol les, — odpovedala.
Ženy priznali, že už mnoho rokov žijú v úplnej izolácii a snívajú o tom, že si tu vytvoria vlastný uzavretý kmeň, do ktorého nebude môcť zasahovať nikto z vonkajšieho sveta.
Čakali na poľovníka, pretože jeho schopnosti, znalosť lesa a zbraň mohli ich spoločenstvo posilniť. Keď však pochopil, akú úlohu mu vo svojich plánoch pridelili, už bolo príliš neskoro: nad lesom sa rozprestrela noc a ženy už dávno ukryli cestu späť.
