V práci sa sekretárka necítila dobre, preto vyšla von: posadila sa na lavičku, zatvorila oči a keď sa prebudila, uvidela starého muža, ktorý sa snažil zložiť z jej ruky zlatý náramok 😱
—Hej, čo to robíte?! To je darček od môjho manžela! —Starý muž sa na ňu pozrel vydesene a ticho odpovedal: —Stratili ste vedomie kvôli tomuto náramku. Pozrite sa sama.
Sekretárka sa priblížila a stuhla od hrôzy 😨🫣
Anna sa necítila dobre priamo počas stretnutia.
Sedela vedľa riaditeľa, ako vždy, zapisovala každé slovo a snažila sa neukázať únavu. V zasadačke bolo dusno, vzduch sa zdal hustý. Cítila pulz vo svojich spánkoch, srdce jej bilo rýchlejšie ako obvykle. Anna sa hlboko nadýchla, no nepomohlo to. V hrudi cítila nepríjemný tlak, akoby na ňu pomaly ukladali ťažký náklad.
V určitom momente sa miestnosť pred jej očami rozplávala. Anna sa chytila okraja stola, aby nespadla, a ticho sa ospravedlnila. Postavila sa a snažila sa ísť rovno, ale nohy jej kolísali. Riaditeľ niečo spýtal, no Anna takmer nepočula slová.
Vonku bolo chladno. Čerstvý vzduch jej udrel do tváre, ale nepriniesol úľavu. Slabosť sa len zhoršovala. Anna urobila niekoľko krokov a bez síl si sadla na lavičku pri malom parku. Zatvorila oči a dúfala, že to čoskoro prejde.
Srdce jej divoko bilo.
Keď Anna mierne otvorila oči, uvidela starého muža, ktorý sa nad ňou naklonil. Mal viac ako sedemdesiat rokov. Jednoduchá bunda, stará čiapka, pokojný, ale pozorný pohľad. Opatrne držal jej zápästie a zdalo sa, že si prehliada ruku.
—Čo robíte? —zašepkala Anna zachrípnutým hlasom a snažila sa odtiahnuť ruku—. Nedotýkajte sa. Tento náramok je darček od môjho manžela.
Starý muž sa nepohol. Iba ticho povedal:
—Je ti zle kvôli nemu. Pozri sa pozorne.
Anna sa pozrela na náramok: masívny, zlatý, ktorý nosila bez toho, aby ho odkladala. V tej chvíli sa jej postavili vlasy na hlave 😢😱
Zlato stmavlo presne tam, kde sa dotýkalo pokožky. Nie úplne, ale škvrnitým spôsobom, akoby niekto prešiel tmavým tieňom po ňom.
—Kto ste? —zašepkala Anna, cítiac, ako sa jej vnútro sťahuje.
—Som bývalý zlatník —pokojne odpovedal starý muž—. Štyridsať rokov som pracoval so zlatom. Keď som videl, že ti je zle, náhodou som sa pozrel na tvoju ruku. Bežný človek by si toho nevšimol.
—Čo to znamená? —hlas Anny sa triasol.
—Sú to stopy thália —povedal ticho—. Veľmi zákeřný jed. Nie je viditeľný voľným okom. Nanáša sa v veľmi tenkej vrstve. Vstrebáva sa cez kožu a pomaly otrávi človeka. Ale zlato reaguje. Stmavne.
—Chcete povedať, že…?
Starý muž prikývol.
—Ten, kto ti daroval tento náramok, vedel, čo robí. Chcel, aby si ochorela, slabla a jedného dňa jednoducho nemohla vstať.
Anna sa pozrela na šperk, potom na svoje ruky. V hlave sa jej vynoril obraz manžela: jeho studené pohľady, jeho zvláštna starostlivosť v poslednej dobe a jeho naliehavé slová: „Noste ho, nesnímaj ho. To je môj darček.“
V tej chvíli všetko pochopila.
Starý muž opatrne zložil náramok a zabalil ho do vreckovky.
—Musíš okamžite k lekárovi a na políciu —povedal—. A už ho nikdy nenoste.
Anna ticho prikývla. Sedela na lavičke, stisla trasúce sa prsty a uvedomila si, že zázrakom prežila.
